SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Žatva

To more klasovia už ztuha bronzom bronie a stúpa zvlnené hen v hladko zdvihlé návršia, so svahov pohľady brál tvrdých chmúrno nesršia, len vládca dňa sa skvie sťa na plamennom tróne. Nad hlavou žiariacou mu neprelietne tône, až ťažko nazrieť v tvár, jej lúče žriedla vysušia, a ledva polapí zem dychu v dusné ovzdušia… Po hradskej vstáva prach, kvet pŕchne na záhone. Švist kosy zalieha a radosť dušu chyce, jak vzmachom mocných rúk sa stelú steblá strniskom, by vzápäť sobrala ich náruč bielej žnice… jej zraky veselo sa smejú žitia útiskom, bo chlebík zaváňa, chlieb z novučkého zrna, keď hrsťou mozoľnou kov zrelých klasov shŕňa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama