SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na rozchode

Zrak v zraku — sedia si: on prosiac — znáša výtky, keď uhlím žeravým sa sypú, páliac v svedomí, a slova necekne pier, pobledlých pier na hromy, kým očú mandľových v tvár blesk mu kráži britký. Jej plač zas na nose, ním vyhrať všakej bitky, a v lícach ruží čos’, z nich trhať smel ktos’ lakomý, však schradlá chýli sa, jak peň keď víchor nadlomí, stúlená v ručníku, čo vzala na úchytky. A odznie otázka, sťa centy ťažká — osudná (až hlavu sváži jej, ju viazanú má v rožky), do duše hrmotí a staví sa len kdes’ u dna ľadovej jaskyne, kde svetla niet ni trošky: v zem pohľad vrazený a somklé ústa nemé… — Tak rozídete sa? — Nuž, áno! rozídeme!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama