SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pribylinská fara

Kde kvety smialy sa a oči živo leskly, dnes nemá pustota kams’ do diaľ z okien vyhliada, keď slnko do ruží sa nad horami ukladá a paprsk zlomený sa zľahka prekĺzne sklí… Hlboko vrezaný tok čistunkých vôd tesklí a vo vŕb korunách si zasadla kás’ nevláda, len veža vztýčená čo úfať ešte pobáda a bujný detský lom zpod bielych domcov zvresklý. Pár stínov postáva, sťa panny, bité osudy, po prázdnych svetliciach, ich šept znie spevnou slokou, pár stínov skľúčených — pár krásnych mladých rokov! I na dvor vyjdú si. Zrak záhradou sa rozblúdi, kým luna leje svit znad svahov v pieseň vtačú… No, nikde nikoho! — I plačú, ticho plačú. Mor. Lieskové 8. VII. 1922.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama