SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sláva u vyvolenca

Kým oňho nedbala — v snoch sliedil po jej stope. Ak smevom blysla v tvár? stál šťastím zmiatly docela. A prišla prvý raz? hruď vpadnutá sa rozpäla nadšením tuláka, čo zlatý poklad kope. Vše vzbĺkol pahrebou, ak cítil: ona klope: Jej parfum mámil ho, z jej očú duša dužela, v jej blízku kvitlo fárb a plán sa rodil veľdiela, a zdal sa krútiť svet v rúk mocných prudkom vzchope. No, skoro zovšedla, bo rozmarnosťou decka vždy viacej pytkala a vzácnych návštev v pomere mu brala čas i um i — ostatný groš z vrecka… Ký div, že posledne, keď chcela na poklonky, priskočil zúfalý a oprel plecia o dvere. Odvtedy — on ich zdnu, a ona tisne — zvonky!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama