SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nemocný človek

Je dávno — dávno ver’, čo zore v popol dotlely, i búrka utíchla, noc stala jasná, kľudná, a dleje ešte vždy sťa sestra milosrdná, no, nevie lieku nájsť — oh, nevie tomu v posteli! Pod okny v korune líp tiahlo — smutno ševelí, a v duši ubitej už trpezlivosť u dna. V mdlom zraku rozbleskne sa plamom myseľ čudná: len na bok druhý… a? bôľ nový tvár čo obieli!! Tak, či tak trpieť, a niet lieku v tvrdom vzdore, keď hlava zmätená a srdce ťažko choré, na pravom boku? — oh! A ľavý? horšie boľavý!! To telo úbohé čo chvíľa vždy viac spuchá, a kto ho liečiť chce, ten musí liečiť ducha, až svitom jasného dňa krehké údy uzdraví.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama