SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vlasy

Tou nôckou lesknú sa, čo na jazere snije, z neho sa trbliecu dve hviezdy žhavo v temnú diaľ, tou nôckou teplučkou, ju zlatom mesiac neodial, z jej pier ktos’ ustatý mok omámenia pije. V prstencoch vlnia sa so snehobielej šije — sťa hojné prúdy, z nich sa kradmo kmitá úbeľ skál — na hruď, jak z mramoru by ju kýs’ majster vykresal, v nej krv sa rozkýpa a srdce vrelo bije… Keď život pritvrdý a radosť mnohú zbráni, pri lampe zvečera a ja neraz nemo pohladím bohaté vrkoče, bo sladko mäknú v dlani. A túha prelietne mi vďačnej duše úzadím: až deň môj schýli sa a budem mdlý už celý, by rúčky nado mnou tie vlasy rozostrely…

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama