SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Chcem snehy zabudnúť…

Sem uhlia žhavého, nech z pece jas mi zžiari a teplom rozkypí krv v stvrdlých žilách zhustenú! A lampu na stôl — tak! a pestrý obraz na stenu s tisíce úsmevmi, jak za najplnšej jari! Chcem snehy zabudnúť i kvietie, vyšlé vo zmary, i temna smutný vzhľad, naň hriechy kradmo spomenú, chcem vztýčiť ešte raz tú hlavu trudmi znavenú, a vierou víťaziť a vymknúť bôľ svoj starý… Len ty ma neopusť, čo s’ vedno so mnou lkala a dušu mäkunkú si vliala nežno do piesní, kým rúčka hodvábom sny moje vyšívala… Tak život nádherný sa v nás dvoch iste vtelesní a spevom zabúri, čo smútky víchrom smetie, a v zlate zjagá sa kvet temnom na zamäte!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama