SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na básnikov hrob

(Tichomírovi)

Podstavec zo žuly ver’ dobre by sem pristal, keď život pritvrdý prial zemských výhod neveľa. I blesky hrozila báň nebies búrkou stemnelá, preds’ srdce ostalo jak najčistejší kryštal… A biela nevesta, jej v službe oddaný stál, pohľadom na venci z hĺb citnej duše primrelá, s varytom prasklých strún, ich ozvena už doznela — by mala oplakať i spev, čo nedochystal! Však lepšie zapadnúť bez znaku v skrytom zátiší, kde za hrsť margarét a klincov pestrie z trávy a kam sa profánny shon jakživ nedostaví, čo živých utýra a do jasných hviezd vyvýši tých, im zrak vyhasol, tvár zbelela sťa krieda — hotový splatiť dlh, keď viac sa platiť nedá!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama