SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zpred vladára

Hoc kosti práskaly, preds’ život kľakol na prsá, zrak uprúc, hrozný zrak, bo do srdca až ďobe, ku zemi pritlačil mu vzdorné plecia obe a vílno požíval, jak sila v svaloch zakrsá… — Báť? Koho mal sa báť? Či idúci kol’ obzrú sa a zdvihnú varyto, čo vypadlo z rúk v mdlobe? Šli, očú odvrátiac, snov svojich k obhajobe, kde hojnosť smiala sa, jak v báji, vrchom s obrusa… Až prízrak pustil hruď, prv žhavú tuhou mnohou, stín z prachu zdvihol sa bez zubov a bez rohov, vzal nástroj naštieply a pohvizdujúci vykročil. Ak zhral, len sebe hral bez ambíci’ a pýchy pre radosť najbelšiu tak pokorný a tichý, a strnul bezvládne i — kto ho predtým otročil.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama