SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V podvečer života

Na horách zrodil sa, jak z plamenných zôr vyluplý, a potok rozkošne mu bublal dávne báje, tam poznal za svitu, jak rúčka sladunká je, ňou rance sukienky sa v rosnej lúke pouply… Za vnadných večerov i vatry jeho vyhuply, keď vôňou opojnou sa rozdýchaly máje, doruda žiarily v tmy, ich si mladosť praje, než síde s vysočín v kraj všedných farieb, otuplý. Kdes’ v rovni obzrel sa a pretrel mamy lienok: hmly kryly rubáčom hmyr blízkych rozpomienok, sťa panien vychladlých, keď sneh pŕs viacej nedráždi. Len oné, na horách, sa smialy vôľou nebou a rúčky hrialy si vždy ešte nad pahrebou a znať ich bolo, znať — jak beľ skál v grúňoch po daždi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama