SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jar pod Javorinou

Rôľ živým kobercom cez nôcku teplom schvelú šiel majster veľkých vlôh, jak ošumelou komnatou, kde kňažnú čakajú… šiel s obraznosťou bohatou. A svitlo? girlandmi už vence — hľa, sa stelú… Sťa so stien — svisajú, až svietiac striebrom pelu, na smaragd vonných nív zpod bučiny a agátov, po medziach, vôkol ciest, sa tiahnu čiarou kľukatou, strúc domce kopaníc, ba zasypúc ves celú… A všetko nové je: zdroj svetla, jasom hýriaci so stropu závratných výš, usmiateho modra, i olej bájnych hôr, v nich žili voľní junáci. Dnes krajšie kvitne kroj a tvár ťa zdraví bodrá, hymn žitia zvoní v sluch, kým ruka zdoby uhládza v tej sieni zázračnej, kam vzácna — práve prichádza.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama