SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sny duše nevinnej

Jak ihlou na plátne, si kreslí strekom kropáča, tenunkým ako niť, po dlažbe bitej z hliny tá rúčka drobunká, ju oplecka beľ stíni, keď čiara linaje a majstrovsky kruh otáča. U nôh, hľa, rodí sa kvet foriem, v ňom z túh voľačia sa jasno odráža a žiť si nárok činí v nádhere arabesk, kam nedopadne špiny, len slnka zlatý lúč čo kobercom tým prekráča. Bielunkej kasanky ktos’ sliedi za šepotom? Jej oči nezradia, hoc v piercach srdce vyvzorká najkrajším umením, a sama nevie o tom. Hosť zvonku vrúti sa a hrôzou skríkne neborká: on bahno striasa s bôt a v nič jej sľubná práca… Zrak slzy zalejú… V hmlách krásny svet sa stráca!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama