SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kopanice v jeseni

V zásterke vyžltlej, len kde-tu purpur vyráža (mráz lístie zošľahal a zažaly sa hrušne), — kdes’ po dne záhybov sa tratia prostodušné úsmevy bielych stien, ich kryje zredlá plantáža. Nad nimi zvysoka, ak zastals’ šťastne do kráža, sa skláňa starena, v šeď zavitá, jak slušné na vek jej, dlhý vek, čo spomienkami vzrušnie pri slnka zmieraní, keď rosa víčka navláža. Tie domce hračkami ti sype k nohám s klina, a pohľad baví sa i preberá v nich rozmarne, kým ručník vyšedlý — hľa, spúšťa — Javorina. V zôr krvi obmytá jej vráskavá tvár zošvárnie, hoc — sťa by včera len — hneď vie z čŕt prapravnuka, kto pásal u jej piat za kráľa Svätopluka…

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama