SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Motýľ

V tak sýtom poli fárb, čo čipôčkou beľ obrubil na krieliec hodvábe, sa skvely veľké oká, keď dychu nalapať si sadol u potoka, vo vzduchu jasavom sa rozstrúc, sclonil vonnú byľ. Sal dúškom sladký mäd a radostne sa pochlúbil, jak lietal do diale, jak vzlietne dovysoka… Vtom ruka zasiahla ho, padol za otroka! Zúfale strepotal… no, drsných prstov neubil. Len pyľ mu sotrely a pustily ho potom. Ja našiel som ho, jak v let namáhal sa blankami, a iste hádal sa — ó, iste — so životom. Dal som ho na kalich, ten najkrajší — nech omámi sa svätou radosťou, ňou úspech srdce krstí, a zvie, jak neznámy — znám oné drsné prsty.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama