SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hory

Po zrutných úbočiach sa temnom belasejú, z ich pásov — do nebies rad sivých bralísk vyrastá, z divokých úžľabín zrie nemo rokov stá a stá do dolín hlbokých, kam bystriny sa lejú… Tam náruč bielunká (zrak ostrý dohliadne ju) zve v húšte pútnikov, čo tvrdou cestou boľastia, sadajúc u studníc, v nich mihne tvár ich belastá, skonaná divadlom tak bláznivého deju. Tá náruč mäkká je, a chceš-li, zve ťa navždycky, jej pokyn zvodný je a v temných chvíľach magický, až ťažko odolať, keď do srdca sa vlúdi. Len vtedy pochopíš krok tých, čo vstúpia do lesa s poslednou tuhou kdes’ na snivých brehoch Gangesa: zapomnieť na všetko a tisnúť na čejs’ hrudi!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama