SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Duch zeme

O šťastí blúznil a vždy nepokoj plál v pohľade, či čnel z hôr prízrakom, či hĺbky mora meral, hoc zeleň smiala sa a jagotal lesk perál, ich hrsťmi vynášal a rozhadzoval kdekade. Plášť víchor trhal mu, blesk štiepal mračné úzadie a na dne srdca túh ho žhavý blkot zžieral. Jak oblak urvaný sa svetom ponevieral za dúhou vrelých fárb, i tancujúcich po ľade. Mdlý pod zem sostúpil, jak v seba: oheň chladol, v tmách ríše zázračnej len oči čo sa zažaly, a v čistom jazierku mier obličaj si zhliadol. Pod lustry svislými kdes’ s klenby — sedel pramalý, na stĺpoch kryštal hral, z chodb hudba znela zbožne, ju božstva v blízkosti a — v duši zažiť možné.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama