SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Oblaky

Ružami zažnú sa, jak prvá ľúbosť na líci, a v rubín rozhoria, sťa pery bozkom žhavé, zas mliekom zbelejú, jak vlasy na čejs’ hlave, jej roje starostí sa mĺkvo kryjú v zrenici… Mrak hnevu zájde ich, až strnú v hĺbkach tisíci, keď bleskom obliate sa ozvú v tvrdej vrave, hneď skrotlé plavia sa, jak loďky šedoplavé v neznáme prístavy — mdlo po prestátej víchrici… A vždy tak krásne sú — a vždy tak záhad plné, keď ponad šíru zem sa velebne pnúc komolia a zvoľna podáva ich valom vlna vlne… Z tých plachiet vyčítať, čím prekypujú údolia (i bledé osudy, čo hľadia do podsvetia), jak rudé, či biele, či čierne do diaľ letia…

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama