SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vŕby pri potoku

Pňov bútlych, zhúžvaných jak telo reumou pokrútle, a kôry svraštenej: kde mach, kde žltie huba z škár veľkých povrchom… Tak strhané sa hrbia nad vodou, ktorej šum spleť koreňov ich ututle. Už v tíšin zrkadle len výhonky zrieť preútle na hlavách ozrutných, keď spadla korún chlúba: uvädlé stareny, ich stále bôľ kdes skubá, a túha posledná čo mĺkvo v kalnom zraku tlie. Sú trúchle na svite a hrozné, keď sa zvečerí, vždy pútnik zrýchli krok, ak musí cestou tade, bo idú oproti a rastú stínmi chiméry. A nemrúc nežije, kto postojí v ich rade, jar vída — kvetami jak pre iných lúh potrúsa, a čuje práskať v pňoch! a — spolu detsky smejú sa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama