SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Večer

(Pamiatke Hviezdoslavovej)

Plam fakieľ triasol sa a vzbĺkol oheň s pylónov, kým zlato pršalo v hrob prázdny ešte chvíľu, pne štíhle siahaly — sťa v klenbu starobylú rad morských stĺpov kdes’ pred záhad svislou oponou. A čerň sa miešala, čerň hustnúca, fárb do tónov, na duše kľakala, hoc nevydaly kviľu, žiar vpadla v mnohú tvár, kams’ v zástupe stred vpilú, a matnel zlomene zrak mnohý poctou pokonnou. Len plášťa podolok, čo skvel sa znad hôľ komus’, kde lúče kmitaly sa zelenkastobelasé… a trhlo srdcami: vchod privrel major domus. Choč vzpial sa mramorom, naň oprela sa sirá čias’ hlava, nevidiac hviezd stá na nebies atlase: u nôh — strún zlatých prv, a teraz praskla lýra!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama