SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď vystúpim zo seba…

Ak stojím v svetlici, tu prerastám jej dverí a žasnem: oči prv mdlé zľahka poval prehradia, stien maľba oprchlá a detské hračky z náradia, ktos’ chladný zpiati ma sťa socha na cmiteri. Mlk dlie mu na perách a v zraku tma sa šerí, jak v oknách, pred nimi už viacej kvietia nesadia, bo vlastník posledný sa stráca v dymoch úzadia, kým v stromoch šepce čos’ o večne sladkom mieri. Ja mal by tvár tú znať pre spomienky tak mnohé, však pohľad priprázdny a črty preúbohé, to dielo svislých rúk tiež nevyhovie nárokom… Nesmierny vesmír zve — no, oči oné mučia, až s nemým úžasom mu padám do náručia a som mu svetlom zas, a som mu šťastným otrokom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama