SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Úsmev všemohúci

Spal v hĺbkach bezodných, keď vyšli stavitelia a mračny sklepili — s hôľ v zenit kládli balvany. Tmy hustly v dolinách a trnul život zdeptaný, z rán krvácajúc, z rán — ich ťažko časy scelia. A horkol v ústach stých mok uvädlého chmelia, kým múry hnaly sa vhor, cengly od brál čakany. Len — on spal sladučko kdes’ do detských pier vľúbaný, z nich veky ozvú sa, ak zo sna zaševelia. Chlad tiahol jaskynný… Už betón klenby zatvrdol. Tu zúbky zihraly: smev stlieskal krieliec bidly a vtákom plamenný svit vrhal temných do údol, v stien uhly oprel sa, až sklepenia sa skydly, a z majstrov — mŕtvoly: des kamenel im v posunku a čelá žltly sa, jak ležaly tam na slnku!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama