SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nočný vták starostí

I oknom zavreným, sny poplašiac mi — vfuní a leskom čiernych pier hruď pristrie, svlieklu donaha, v tom sovom pohľade mu fosforom plá odvaha, a z duše pije mi, bdiac temná na baršúni. Tíš vnútra sčeri sa, a čim diaľ, tým viac luní, rad postáv vychodí… a mnohá tvár tak neblahá: hrsť strká žobroniac, hneď hrozí, pomstu prisahá, sťa hladných pestrá sber za luny u lagúny. Vták čupí: krídla v kov sa menia, ťažiac v rozpätí, až dych sa zadŕha… a splašiť? ruka mdlá je, hoc úsmev ľahunký, a zkade šľahol — odletí! Krv predkov mojich sal! I moju preto saje, keď vrhá okáľmi svit v scény žitia pokusné, a duch môj hrá v nich, hrá, kým umorený neusne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama