SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

S „Pod Banského…“

Za svrčín alejou a nažltlých rôľ pásy, kde bašta z hradu čnie a ženie linaj nábrežia, za hniezdy dediniek, čo tiché smevy vyležia, rad obrov ramená sťa v reťaz rozpína si nad šírym údolím, kde chudo zrejú klasy, však vody strieborné sa búrnym spevom rozbežia, až dušu uchvátia a okreje tvár nesvieža, jak stíny počnú rásť, ich dych — zôr zápal hasí. No, rumeň leje sa a leje v streku sporom na zrutné temená a plecia tvrdé, bralnaté, znad Choča, ako by plam vrhal reflektorom. Ten, ktorý veky dlie na času stálom obrate, a keď On kynie — prv, než zeleň hôr, sa schová — rad vrchov podteká žiar skvostná, fialková…

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama