SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Odchod zo zeme

Priek vpadlý balvanom už dávno v smeť sa sbehol a cesta blatnivá kams’ tiahla, vláknom pavúka, pod dlaň sa vmestil kraj, ním žitia bôľ sa potĺka, a hračkou predišly i strmé končiare hôľ… Z hĺb vábne volal hlas, zrak jednak brvou nehol, až glób sa vynoril z hmôt ohromného oblúka, sťa misa strieborná, z nej neznámy ktos’ ponúka, tvár jeho tajomnú nik dosiaľ nevystriehol… Jak v diaľ keď podnesú, sa tratila vnád nádoba, čo deň — viac marnejúc hen v kozmických hmiel prachu, kde svet, ten poznaný, sa tisíc iným podobá, naň zväčša vrátia sa tam z ľútosti, tu z strachu. Len rytier očú mdlých, zrúc hviezdu, leskom ustatý, síl zbytok posbiera a chrbtom sa jej obráti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama