SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V chráme

So všetkých hrnú strán, keď zduní kovu príhovor, sťa pestré motýle sa srážajúc kol’ turne — ich pozor dobrácky a kroky zriedka zdurné — fárb sviežich v nádhere, ju sniesly matky do komôr. Sú tvrdých, ťažkých rúk a hrudí, zvyklých na svoj dvor. Po jednom znať ich — znať i pohľad po čom túrne — na mnohých tvárach brázd, čo voraly dni búrne — jak hrnú s všetkých strán: z nív žičlivých i zpopod hôr. Dnu mámi farieb hra, až zájde myseľ inam, priestorom zvlní to a rôznosť v súlad pretvára: mám sišlým hovoriť, však — na text zapomínam. Len vence… vence zrieť, jak svisajú kol’ oltára zpod chóra na dlažbu, kde ľudu môjho krása u podnôž Večného tak skvostne rozkvitá sa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama