ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lesk zhasol: tyčami v tmy čnejú ostré konce pík a tiene strmejú, im slovo odumrelo pod krížom, s neho mdle už svisá biele telo a lipne sadlá krv, ju vylial biedny vražedník. V údolí tušiť múr, čo táže sa, či nevie nik, prečo deň zakryl tvár? a prečo zadunelo? Šept kradmo plazí sa a zrádza hrozné dielo, hoc v prsiach na uhoľ stlel svetluškých snov plamienik. Hlo chrámu základmi a roztrhla sa opona, znie hlas čís’ tlmene a plní prázdno púšti, sťa duše hlbiny, keď ruka pomstu vykoná. Z oblakov spúšťa sa dážď ťažkých kvapiek, hustý, až zastrie všetko… Kdes’ čuť horko plakať Márie, že On už nežije, že Majster ich viac nežije!

Pri chvejnom kahanci pár nemých tvárí civie, nehybných odvčera, sťa dávno rytých zo skaly žltého pieskovca, doň dlátom ostro zaťali, as’ bolesť pochovať v tie črty sotva živé. Na očiach podbehlých sen chvíľky nepohlivie, prepadlé temnejú bez sĺz, čo hojne stekaly, až vyschly pramene, i kŕčov stíhly návaly, len rúcho drsnie a tieň smútku u dvier clivie. Čas u nôh skamenel, z kriel neznať za kostonku, a kahan dohára… I slabý kahan dohára, kým duše meravých tiel vracajú sa zvonku… A jedna, jediná i zamklé pery otvára, s nich temná tucha znie… Keď skočí vyjavená a núti vstať a ísť — ta, k hrobu… Magdaléna!