SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čierne jazero

Vysoko na horách tkvie jak noc temným pohľadom na jasnej oblohe, s nej prúdy svetla rinú, meravé skaliská sa klonia nad kotlinu, sťa obri v pancieri, čo bdia nad skrytým pokladom. Tri vtáky ani srieň si zachodia sem okradom… dnes údiv prejal ich, jak kľakly na hladinu: prv seba zrely v nej, i klenbu nebies sinú, i bralá, z hlbočín jak vyrastajú rad-radom. Hľa, vody sčernaly a zhorkly sladké pramene, bo ktos’ — mne podobný — sám na tom brehu stojí a hľadá zrakom dna tak uprene, tak uprene! Kamennou dolinou šiel v krvavom až znoji sem, na breh jazera, v ňom nevidieť mih koristi… On srdce vrhol dnu a čaká, či sa očistí?

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama