SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Belasý svet

V blk bledých plameňov, ich šľah vždy tvár čius’ odstre, v blk bledých plameňov hrsť siaha noci zpod plášťa, prach všustnúc potajme, až hlavne žhavé zapraštia a sypú do temna fárb rôznych šípy ostré. Ružovo svietily, kým priala nevinnosť hre doruda — mladá krv kým prekýpala od šťastia, i hasnúť počaly, keď znela z diale dvanásta, a túhy hriebly hrob v tmách zhustlých — vyschlej kostre. No, hrsť tá siahla zas a šibly pláchy zelené, dnes kvitnú nevädzou, jak soptia rakét skoky, a vidieť hlboko v lom dolín — po hôľ hrebene… Tvár oná? kľudná už! A pohľad? modrooký! Viac nedbá rozvalín, ni trosiek ducha — v prelude — hoc ležia kvádrami, z nich Dómu jakživ nebude!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama