SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

U nôh pokory

Tak malou zdalas’ sa, keď bláznivo svit vzbĺkol, a stín môj dlžizný hnal do mozgu krv žihavú, so strmých úbočí som mihol okom v hĺbavu: tak malou zdalas’ sa a úbohým tvoj úkol. S cesty, kde s’ sedala, len popol v tvár ti fúkol, plnými hrsťami, viem, sypalas’ ho na hlavu, s úškrnom po skalách som skákal v závrat mlhavú — rozraziť oblohu, a? Hlúpo som sa stĺkol! Zodraný skríval som a z prachu zriem, jak leskne sa tvoj zrak… Si ohromná, svet zblízka stieniš cele! A cítim: vysoko — oh, vysoko sú nebesá, i že čos’ umiera v tom svrklom mojom tele, jak ruky strhané — ti nohy vrelo obopnú a pár sĺz, sladkých sĺz sa vpíja v šatu konopnú!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama