SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V smútku

Čnú z hliny červenej i motyka i lesklý rýľ, kým vedľa čaká ktos’ tak kamenného vzhľadu, hlboko sklonené kol’ skupiny sa kladú, sťa kŕdeľ bielučkých by labutí sa vyhmýril. Pod krížom z ebenu kľud strnúc krídla rozšíril, znie monotónny hlas v sluch jasavého chladu, preds’ z farieb hýrivých zrieť ostro bolesť bľadú, v jej čelo hladunké prst čísi privčas vrásky ryl… Nad hrobom úzučkým a rakvou na pár piadí až údiv vynúti, jak kľačí v seba sutená, a hľadí s výčitkou kams’, do rán zeme hľadí. Sneh rancov sype sa vdol so zdvihlého kolena, naň ruky oprela, tie ruky spiate v kŕči, čo siaha od srdca, keď s nádejou sa lúči.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama