SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

U smrteľného lôžka

Nach krvi vyhasol, vosk žltie v obličaji, lesk kostí presvitá, jak tvrdosť skál z vôd za sucha, bôl do čŕt voraný a na čele dlie predtucha, jej všetko jasným už, čo najbližšia z chvíľ tají… Zrak v diaľky utkvelý, jak na nevlastnom kraji, kde kvietie uvädlo a cesta bahnom napuchá, však ktosi šepce pár slov večne krásnych do ucha. Na pery vysadá smev a kľud duše háji. Je šťastie — pekne žiť a víťazne síl merať, no, tým viac — zrieť skon dňa a vedieť krásne zmierať, keď zlyhal ľudský um a zhasne svieca za málo… — Ó, kto je drzým dosť, v ňom krv sa rozbeťári — zaraziť výsmechom hruď a smev strhnúť s tvári, zaň — keby pre nič viac — sa srdcu veriť oddalo?!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama