SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Za môjho večera

Ak šikmo grúňmi sa snop zrudlých lúčov sosype a krvou na vodách vzplá, v nich sa večnosť ziera, sám pôjdem ustatý už cestou za večera, a s ľadom v hrudi, prv tak búrivšej túh v prekype. Rez sveta diaľneho v tíš slákom blázna nesškrípe, naposled obzriem sa, jak kto sa navždy sberá, jas farieb pohladím, jak mäkké pávie perá, a vďakou utkvie mi zrak slnka tenkom na cípe: za vonných ruží smev, že videl som ich skvitať, za teplo nežných rúk, čo vrúcne k srdcu privinú, za nebies hĺbavý, z nich smel som taje čítať… A stanem v rastúcich tmách pred brál čiernu puklinu. Len prosím, zbudlí, nič — oh, pranič nepričiňte, keď zmiznem bezo stôp v tom záhad labyrinte!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama