SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pokajanie

Pred oltár nesmela. I spŕchla bielou púpavou na dlažbu kamennú, vpred nad číms’ v lone nahlá, čo pestrou prikrývkou si stydno pozatiahla a zdola podstrela zas zásterôčkou kvetavou. Ktos’ v čiernom rúchu stál a vyčítal jej nad hlavou, viazanou na rožky, k nej ruka chvejno siahla (as’ zahnať myšlienku, by príliš nezaľahla), hruď trhla rukávci, hneď stíchla sochou meravou. Po strane starena, ju, sväte, škrela pohana, pre ňu bil do zeme — oh, bil — ten pohľad krotký a mladosť stlala sa, jak kvetná hriadka, zdeptaná! Vtom slovo doznelo a klopkaly v diaľ bôtky. Len pár sĺz vlhlo tam, kde kľačala prv kajúca, pár veľkých, ťažkých sĺz, sťa kvapiek krvi zo srdca.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama