SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Môj chrám

Do vyše skromnučko sa z kresaných pne kameňov, z nich pot ľpie na každom a kropaj krvi černie, Sklo v oknách bez farieb a stĺpy nenádherné, však smelo srastajú sa s klenbou proste sklepenou. Len oltár z mramoru sa jagá zvláštnou premenou, jak v ťažkých svietnikoch knôt zažnem za večierne: kríž tmie sa, zpod neho zrie Vzkriesený tak smierne, bielunký ani sneh a s hlavou vozvýš vztýčenou… Ten chrám som staval sám, keď deň mi hasol zrána a šíry cintorín sa rozprestieral dokola, v ňom nádej otrokov si snila pochovaná. A hoc i kydnú kal na stav môj posmievači: tisíce ovial kľud pod klenbou môjho kostola, kde i dnes u podnôž čias’ Viera v bielom kľačí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama