SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Večnosť

V jej prstoch ľadových os vesmíru sa zlatie nad šatstva záhyby, čo halí stuhlé kolená. Na tróne kamennom jak kňažná sedí schýlená a sochou z mramoru zrie svetov na objatie. Sťa polet svetlušiek svit sĺnc sa striebornatie a rojac rozchádza, zas letkom vracia v ramená, kde-ktorá iskrí z fárb, kde-ktorá žitím znavená mdlo hasne, čakajúc rán nových započatie. A bedlia určených dráh — planét divné sústavy, hoc v rukách tajomných ten zázrak svetiel meňavý bez šír-diaľ kozmických len nepatrná hračka. Tá nestarnúca tvár — hľa, s detským záujmom hľadí naň, však zmeny zunujúc raz — neúprosne stlačí dlaň a svetov bezpočet jak mäkkú hlinu zmačká.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama