SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nevestina kytica

Sneh skvie sa s prikrývky a lisnú stuhy šíre, — v nich za hrsť nádejí — kým družina kdes’ povonku. Jas vpadá žaluzím v šer útulného salónku, keď tieň, z clôn vylupnúc sa, stane pri klavíre… I dýchne prvý raz a — z ruží šupy číre, a dýchne druhý raz — pyľ zamrie stebiel na zvonku, a dýchne tretí raz — hoj myrty skrkvá v byľônku, pod okny vysnený deň zhára v tmavom pýre! A tíško, tichunko, by šťastní nezačuli, hnú prsty klávesmi, bôľ z vonných vĺn sa vynára, však smiech ho prehluší a zarazí krok čulý. Ples husieľ nesie sa a rozhlaholí fujara, že má raj — kto nedá si kľúčov vyrvať k raju! Tieň? — Kvietie netknuté sa svieti… Zažínajú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama