SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Umelcov večer

(Keď hral Reznikov)

Stál mĺkvy cudzinec, v lámp ľadovom stál svite na brehu zmrzlých vôd, v nich tôňa jeho černela, s prstami na strunách a s temnom vlasov do čela, kým oči tmely kams’, do nesmiernych hĺb vpité. Slák akord vylúdil, ten skrúžil rázovite, sťa veľký svetlý vták, jak duša v let mu velela, za prvým druhý a — už kŕdeľ bral sa na kriela zasadnúť drsný ľad a taviť zvány sbité. Vzduch sladko rozznel sa tým čarodejným poletom z vysočín vesmíru i z diaľav šírej stepi, kde váha ruka čias’ nad neskončeným portrétom: na štetec, miesto fárb, krv — vrelá krv sa lepí…! Znel vzduch… ľad púšťal… hmyr kriel zapadol v báň nebeskú, a lampy sálaly až teplom v búrnom potlesku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama