SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kvety na cinteri

Kol’ vetchých božích múk, kde šumia staré topole, plameňom zažly sa, jak zriedkavo sa stáva, a blčia na slnku tak žhavo, dolilava, a smiechom rudejú, kým v hrudi vše čos’ zakole. Pár stôp — a tisíc túh sa stráca v šedom popole: svet večných pokojov, v nich zhasly bôľ i sláva, a preto spánok ten sa jakživ neskonáva, bo márne zdvihly by naň päste — žitia svevole. Keď večer nad horou deň dokrvava zraní, si zbožne postojím dvoch svetov na rozhraní, mne zdá sa v kvietí tom, že tisíc zrakov vyzerá a jasným úsmevom chce zahnať žiaľu stopy z čŕt trúchlej vdovice, čo slzami zem kropí a tichá vracia sa, hoc nezná prečo, z cintera.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama