SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Rozhovor

— Poď! more volalo: vĺn mojich mäkkosť zve ťa, jak lôžko odstlané a páper hlavníc z atlasu, mám palác kryštalný, v ňom nádhernú sieň, belasú, po stenách gobelín a vázy plné kvieťa… — Poď!! mraky tvojho dňa sa v šarlát neroznietia, a márnou potecha, že všetko — všetko do času, si cudzí v svete tom, kde prachom s šiat ťa otrasú, a z temna pohľadov len výsmechy právd svietia… — Nie!! duša vetila: je pozde na dno korýt nezmernej večnosti, kde zázrak tvojho kaštieľa, pár rúčok v ceste mi, jak múr, čo neľze zboriť… pár detských úsmevov a jedna nádej, veselá, až tá sa vyplní, i tak — pňom osiralým sa víchrom srazeno raz v náruč tvoju zvalím!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama