SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hnev

Had očú meňavých, z nich blýska oheň hypnózy, kol’ srdca ovil sa a slúcha tlku chladne, vše hlavu zodvihne, ak v duši teplom sladne, zrak v pohľad zaraziac i rozkáže, i pohrozí. Keď pútnik zunoval ísť bahnatými závozy, kde v tŕní pichľavom smev kvietia placho chradne, a čupia úškrny i slová čierne, zvadné, ich výzva, divoká sťa úder vnútrom zlomozí. — Ujsť? Kam? Had stiahne sa, krv búrno do žíl strieka, tvár jednak číry vosk, mrak ťažký svisá s obočia, zub hryzie do pier… päsť sa stíska na človeka. Len slovko, slovíčko — a hadie oči útočia, hoc srdce rado by, tak rado, z hroznej nesnádze, však ono netuší… Ak? zabiť plaza? Nevládze!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama