SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Voskové figúrky

— Česť, vzácna pani, česť tým umným prstom vašim, v nich hmota ožila, jak v hrsti Tvorcu všechnosti, z čŕt jasá intelekt, čo hĺbky záhad premostí, a ktorý mávnutím rúk iste nepoplaším… Hlavy sa neklonia viac krehulinkým šáším, a dmú sa prsia, dmú, hľa — tuchou skvelých možností, keď šíru, smutnú zem raz človek z kliatby vyprostí, a svitne slávny hod, za čím i sám sa jaším… Však — úžas: zažli ste i slnko, zdvihli nebesá? Nesporno zázračný je svet váš, všemohúca, lesk ducha číručký a samá božská noblesa! V postavách — zjavné — žiť je vôľa neblednúca, sú krásne zovňajškom, jak vznešeného rodzaju. Len srdca nemajú — oh, pani — srdca nemajú!!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama