SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tušenie

Hoc ho i nezvem z diaľ, vždy nevdojak sa namanie, a rúčkou tenunkou mi zdvíha clonné mlhy, bych zhliadol ruže zrieť a rozosmiať sa luhy, a zas — čul z pošmúrnych hôr výstražné čies’ volanie. Čŕt radosť nezjasní a slza lícom neskanie, len v nemej sústrasti ak uprie pohľad dlhý tá veľmi bledá tvár, keď cíti praskot vzpruhy tu, v prsiach mojich kdes’, kým šepce svoje poslanie. Zjav útly ani z pár. Preds’ utiekol bych dakam, keď badám jeho krok: je neodbytný úžasne, a pravdomluvných úst… Snáď preto sa ho ľakám! Však márne kryjem zrak, svit mystických scén nehasne. Hmly rúčka odhŕňa a výstupom, ač kusým, čo v hĺbkach ďaleka — ja vopred uzrieť musím.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama